Aby podstata neunikla

Autor: Béla Bugár | 12.5.2016 o 11:23 | Karma článku: 10,23 | Prečítané:  11146x

Všetko sa mení. Písal a hovoril som o tom už niekoľko krát. Niektoré zmeny sú dobré, a niektoré zlé. 

Tak napríklad máj. Ten som počas školskej dochádzky nemal rád. Lebo odrazu bolo veľa roboty na záhrade a dvakrát do mesiaca som musel povinne chodiť manifestovať. Moc som nechápal prečo. Teda že prečo treba chodiť manifestovať a povinne,  v daný deň robiť každý rok to isté. Mávať pred nejakou tribúnou ľuďom, ktorých som ani nepoznal. O tom, že koniec vojny neznamenajú manifestácie ma vyviedol môj dedo. Ten, sebe vlastným a trpezlivým spôsobom, hovoril o druhej svetovej vojne, o tom čo zažil, o hrôzach, ktoré zažívali.  Manifestovať som prestal chodiť. Ako som dorastal, tak neúčasť na povinných oslavách v určený deň sa trestala sankciami na pracovisku.  

Po revolúcii sa oslavy presunuli z 9. na 8. mája. A politická reprezentácia si ich pripomínala menej okázalým spôsobom, ale pravidelne. Nie vždy a všetci na jednom mieste. A tak tomu bolo aj tento rok. S patričnými štipľavými komentármi v médiách. Podstatou správ dnes v r. 2016 na Slovensku bolo,  či si ten, alebo onen politik pripomenul koniec najhrôzostrašnejšej vojny dejín v nedeľu, alebo v pondelok. Dobre, že tu nemáme napríklad početnejšie zastúpenie obyvateľov Japonska, lebo pre nich sa táto tragédia ľudstva skončila v úplne iný deň. A tragickejšie, ako si to dovtedy vedel niekto čo i len predstaviť.

Dve veci sa v „májoch“ nezmenili. Tou prvou je samozrejme Deň matiek. Ten si každý pripomínal pred rokom 1989 aj po ňom. Rovnako. S láskou a o podstate. A tiež nie v rovnaký deň. Napríklad v takých zmiešaných manželstvách si ich maďarská časť pripomína prvú májovú nedeľu a slovenská časť druhú májovú nedeľu. Alebo oslavujú dvakrát. Ale oslavuje sa podstata: materinská láska.

Žiaľ, tou druhou nezmenenou skutočnosťou je pocit niektorých ľudí, že to, kto si kedy uctí koniec druhej svetovej vojny, je ten najdôležitejší fakt. Dátum sa stal kritériom hodnotenia a delenia na „zlých“ alebo „dobrých“. A uniká podstata:  pripomenúť si, aké hrôzy znamenala táto vojna. Že zomreli milióny ľudí pod paľbou chorobnej idey nadradenosti jednej rasy nad druhou. A tá do Európy neprišla II. svetovou vojnou. Prišla nenápadne, „celkom sympaticky“, s fúzikmi. V chorobné šialenstvo to prerástlo neskôr. Keď sympatické fúziky vystriedal šialený pohľad. Ale vtedy sa už nedal zastaviť,  vtedy už bolo neskoro. Toto by sme mali pripomínať na Slovensku ľuďom dnes v r. 2016. Ja som tak urobil, robím to a budem to robiť.  A nielen v tento jeden deň.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátna firma ukázala, ako by sa dalo obísť zvyšovanie príplatkov

Najväčší súkromní zamestnávatelia zhodne tvrdia, že také kroky, ako chystá železničné Cargo, neplánujú.

DOMOV

Migračná kríza sa skončila, policajné kontroly za hranicami nie

Rakúska polícia stále náhodne kontroluje.

DOMOV

Esbéeskar môže v obchode šacovať. Ak je to dobrovoľné

Ak zariadenie zapípa, pracovník SBS by mal zákazníka požiadať o blok.


Už ste čítali?