Kde sa stala chyba?

Autor: Béla Bugár | 20.5.2016 o 10:06 | Karma článku: 10,63 | Prečítané:  6985x

Včera som sa zúčastnil spomienkovej slávnosti na počesť Sira Nicholasa Wintona v Londýne, ktorú organizovali jeho deti – dcéra Barbara a syn Nick. 

Poznám ten príbeh, viem o zachránených 669 československých deťoch. Vlastne dnes už môžeme hovoriť o viac ako 5000 potomkoch týchto detí. Nebyť pána Wintona, dnes by nežili. Na tomto príbehu ma fascinuje skutočnosť, že on sa vlastne k tomuto činu tak trošku náhodou a vďaka svojej žene verejne prihlásil až po 50 rokoch. Je priam neuveriteľné, čo všetko dokázal vymyslieť, zariadiť a zorganizovať a uskutočniť predtým, ako fašistické besnenie zachvátilo Európu. Celý život, až do svojej smrti pritom ľutoval tých ďalších 250 detí, ktorí zostali na stanici v Prahe, lebo Hitler napadol Poľsko a hranice sa uzavreli. Urobil to preto, lebo bol človekom, ktorý odhalil zlo v zárodku, ktorý bol vychovávaný tak, aby rešpektoval každú ľudskú bytosť, aby neodsudzoval ľudí len preto, lebo majú inú farbu pleti, národnosť, alebo vierovyznanie. A nepociťoval potrebu mediálne sa prezentovať a vyhrievať sa za tento obrovský ľudský čin vo svetle reflektorov. Tento večer sa ma dotkol viac, ako som čakal.

Celý čas, ako sa pripomínali fragmenty z jeho života, ako som videl ľudí, ktorých zachránil, ma prenasledovala otázka, ako je možné, že napriek tomu, že žijú pamätníci, napriek tomu, že to nebolo tak dávno, napriek tomu, že existuje o tom množstvo dokumentárnych aj hraných filmov, svet a Európa zabúdajú na zločiny fašizmu a nacizmu? Extrémizmus zažíva nebývalý rozmach a ukazuje sa, že zatiaľ sa nikto s ním nevie alebo nechce vysporiadať.

Kde sme urobili, kde robíme chybu? Ako sa môže stať, že v obci, kde fašisti nenechali kameň na kameni, získajú podporu extrémisti? Ako je možné, že na južnom Slovensku volia človeka, ktorí  hlása že jedna národnosť si nezaslúži žiť tak, ako tá druhá?  Ako je možné, že pod pláštikom „my nič, my muzikanti“ môžu šikanovať občanov jednej národnosti vo vlakoch? Ako je možné, že poslanci parlamentu hrubo a nevyberaným spôsobom urážajú príslušníkov iných menšín a vyznania?  Robíme chybu, ak sa s nimi snažíme vysporiadať korektne? Ako vieme zabrániť tomu, aby sa takýto ľudia dostávali do vedenia štátov a krajín? A ak sa tak stane - čo verím, že nie – kto zachráni naše deti? Deti tých, ktorí sa nehodia do kategórie dokonalej rasy.

Možno, že robíme chybu tam, že nehovoríme našim deťom a spoluobčanom, že filmy ako Pianista, Schindlerov zoznam alebo český film Všichni moji blízci – nie sú umeleckou fikciou, ale popísaním skutočných udalostí a zverstiev fašistov. Že príbehy Wintonových detí, alebo Schindlerových „robotníkov“ sú ťaživým svedectvom tragédie, ktorú zapríčinili fašisti vo vyspelej Európe. Nie som si istí, či dokážeme urobiť dosť, ale viem, že musíme toho urobiť veľa. Aby svet nemuseli zachraňovať noví Wintonovia.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?