Aby podstata neunikla

Autor: Béla Bugár | 12.5.2016 o 11:23 | Karma článku: 10,19 | Prečítané:  11095x

Všetko sa mení. Písal a hovoril som o tom už niekoľko krát. Niektoré zmeny sú dobré, a niektoré zlé. 

Tak napríklad máj. Ten som počas školskej dochádzky nemal rád. Lebo odrazu bolo veľa roboty na záhrade a dvakrát do mesiaca som musel povinne chodiť manifestovať. Moc som nechápal prečo. Teda že prečo treba chodiť manifestovať a povinne,  v daný deň robiť každý rok to isté. Mávať pred nejakou tribúnou ľuďom, ktorých som ani nepoznal. O tom, že koniec vojny neznamenajú manifestácie ma vyviedol môj dedo. Ten, sebe vlastným a trpezlivým spôsobom, hovoril o druhej svetovej vojne, o tom čo zažil, o hrôzach, ktoré zažívali.  Manifestovať som prestal chodiť. Ako som dorastal, tak neúčasť na povinných oslavách v určený deň sa trestala sankciami na pracovisku.  

Po revolúcii sa oslavy presunuli z 9. na 8. mája. A politická reprezentácia si ich pripomínala menej okázalým spôsobom, ale pravidelne. Nie vždy a všetci na jednom mieste. A tak tomu bolo aj tento rok. S patričnými štipľavými komentármi v médiách. Podstatou správ dnes v r. 2016 na Slovensku bolo,  či si ten, alebo onen politik pripomenul koniec najhrôzostrašnejšej vojny dejín v nedeľu, alebo v pondelok. Dobre, že tu nemáme napríklad početnejšie zastúpenie obyvateľov Japonska, lebo pre nich sa táto tragédia ľudstva skončila v úplne iný deň. A tragickejšie, ako si to dovtedy vedel niekto čo i len predstaviť.

Dve veci sa v „májoch“ nezmenili. Tou prvou je samozrejme Deň matiek. Ten si každý pripomínal pred rokom 1989 aj po ňom. Rovnako. S láskou a o podstate. A tiež nie v rovnaký deň. Napríklad v takých zmiešaných manželstvách si ich maďarská časť pripomína prvú májovú nedeľu a slovenská časť druhú májovú nedeľu. Alebo oslavujú dvakrát. Ale oslavuje sa podstata: materinská láska.

Žiaľ, tou druhou nezmenenou skutočnosťou je pocit niektorých ľudí, že to, kto si kedy uctí koniec druhej svetovej vojny, je ten najdôležitejší fakt. Dátum sa stal kritériom hodnotenia a delenia na „zlých“ alebo „dobrých“. A uniká podstata:  pripomenúť si, aké hrôzy znamenala táto vojna. Že zomreli milióny ľudí pod paľbou chorobnej idey nadradenosti jednej rasy nad druhou. A tá do Európy neprišla II. svetovou vojnou. Prišla nenápadne, „celkom sympaticky“, s fúzikmi. V chorobné šialenstvo to prerástlo neskôr. Keď sympatické fúziky vystriedal šialený pohľad. Ale vtedy sa už nedal zastaviť,  vtedy už bolo neskoro. Toto by sme mali pripomínať na Slovensku ľuďom dnes v r. 2016. Ja som tak urobil, robím to a budem to robiť.  A nielen v tento jeden deň.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?