Aj keď som si myslel, že ma po 24 rokoch v politike už nič neprekvapí, po práve skončenej schôdzi NR SR musím úprimne pripustiť, že som bol naivný, keď som takto uvažoval.
Po parlamentných prázdninách Ficova partaj vyradila desať opozičných návrhov z programu septembrovej schôdze Národnej rady SR. A ešte absurdnejším bol dôvod, prečo sa Smer návrhy opozičných poslancov rozhodol ignorovať: vraj sú súčasťou volebnej kampane pred novembrovými voľbami do miestnych samospráv a navrhovatelia týmito návrhmi vraj len chceli získať hlasy v komunálnych voľbách. Pritom svoje návrhy poslanci Smeru v programe schôdze nechali, akoby sa ich strany už kampaň netýkala.
Arogancia moci a opakované porušovanie ústavných práv – aj toto charakterizuje spôsob, akým pracuje v parlamente väčšina, ktorú reprezentujú poslanci Smeru. Opozičné návrhy sa sotva dostávajú do druhého čítania a iba mizivé percento z nich je napokon aj schválené. September v NR SR však ukázal ešte extrémnejšiu podobu mocenskej politiky jednej strany. V tejto súvislosti môžem iba súhlasiť s predsedom nášho poslaneckého klubu Lászlóm Solymosom, ktorý na tomto mieste napísal, že začiatok septembrovej schôdze pripomínal rok 1948 a vtedajšie praktiky Československej komunistickej strany na čele s Klementom Gotwaldom.
Septembrová schôdza sa po vyradení opozičných poslaneckých návrhov zmenila na spanilú jazdu Smer-u, keďže strana Most-Híd, ako aj ďalšie opozičné strany na protest napokon stiahli z programu rokovania všetky svoje návrhy.
Nielen začiatok, ale aj záver ostatnej schôdze ukázal ďalšiu nebezpečnú poruchu vládnej strany – Smer, zdá sa, trpí schizofréniou, ktorej prejavy už celkom jednoznačne kazia imidž tejto krajiny. Dvojdňová parlamentná rozprava o uznesení Národnej rady SR k situácii na Ukrajine jednoznačne potvrdila, že Smer v tejto otázke nie je jednotný a nedokáže svetu vyslať jednoznačný signál hodný členskej krajiny EÚ.
Nebezpečná v tejto súvislosti je predovšetkým pro-putinovská rétorika Roberta Fica, ktorý svojmu straníckemu kolegovi, ministrovi zahraničných vecí, prakticky znemožňuje vykonávať dôveryhodnú zahraničnú politiku.
Fico neguje dôveryhodnosť Slovenska na poli medzinárodnej diplomacie a robí z tejto krajiny nedôveryhodného partnera, na ktorého sa ani najbližší spojenci nemôžu spoľahnúť. Súčasný premiér je zdá sa mi, pre Slovensko a jeho občanov, čoraz nebezpečnejší.